DVOJAKÝ PRÍSTUP K HRIECHU

            Jeden kňaz pôsobiaci v Nemecku medzi komunitou kresťanov z Východu, hovorí: „Nemôžem si zvyknúť na to, ako sa spovedajú. Prídu a jednoducho prehlásia: „Zhrešil som, otče, prosím o odpustenie!“ A keď sa ja opýtam: „A v čom ste zhrešili? Aké hriechy to boli?“ –  nastáva dlhé mlčanie. Je ťažké z nich dostať konkrétnu odpoveď. Naopak – keď sa spovedá Nemec, ten všetko vypočíta presne: hriechy proti prvému, druhému, piatemu prikázaniu. Koľkokrát, nakoľko to bolo vedomé či závažné.“
            Aj nám je ten druhý prístup viac vlastný. Už od detstva nás učili spovedať sa: neposlúchal som rodičov, hádal som sa so sestrou, nechcelo sa mi večer modliť atd. Dobre sme vedeli, že sa to nemá robiť. Cítili sme však potrebu, aby nám odpustil Boh, ktorého sme urazili? K tomu sme museli dospieť. A aj dospelý túto potrebu nie vždy má – to závisí od intenzity a hĺbky jeho duchovného života.
            Nemeckého kňaza – ako priznáva - niekedy aj hnevalo, že Rus či Armén sa nedokázal za roky pobytu v západnej kultúre naučiť vymenovať vlastné hriechy. Vyznievalo to ako chronická nepripravenosť na sviatosť zmierenia. A predsa to jednoduché „Otče, zhrešil som, potrebujem odpustenie“ nás upozorňuje na to, čo niekedy chýba nám.